Klamstvá tajomstiev

...jedného krásneho dňa sa zobudíme a uvidíme svet niekoho iného, na inom mieste, s inými ľudmi..lebo naše oči sa otvoria. Otvoria sa pomaly a opatrne ako keď rozvitá ruža. Pri pohľade na ňu je nám neuveriteľné si uvedomiť, že je ako náš svet. Rodíme sa a je to neskutočne krásne. Ako dospievame stávame sa zodpovednejšími, ale predtým sme tak hlúpo naivní už od mala. Keď nám rodičia povedia hocičo, len pre naše potešenie alebo upokojenie. A potom keď starší, stretneme ľudí, ktorí sa nám zdajú úplne normálni, prirovnávame ich k sebe. V každom vidíme dobré, nevinné a stači jeden mizerný skutok a to všetko čo sme v nich videli sa nám zrazu zdá pominuteľné. ....Poznám jedno dievča. Poznáme sa veľmi dobre, veď sme spolu chodili do školky a čiastočne sme spolu celý náš život...je to také zvlaštne, keď nás hlúpe maličkosti dokážu tak vziať. Ale sú to "maličkosti", na ktorých nám veľmi záležalo. Žial, aj napriek tomu musíme fungovať ďalej. Len odvtedy celý svet okolo mňa vnímam inak. A nemyslím si, že je to dobré. Ale aspoň teraz neverím tým bájkam, ktoré mi chce každý nakecať...lebo teraz už neverím nikomu. A to je na tom to najhoršie... ale stávajú sa aj horšie veci ;-)

Dnes som našla úžasnú pesničku :) http://www.youtube.com/watch?v=gAg3uMlNyHA

Neprejde ani jeden deň kedy nerozmýšlam o živote. Aspoň na malinkú chvíľu dňa sa prichytím pritom, ako rozmýšľam nad tým, aké by to bolo keby som bola niekým iným, žila niekde inde, mala iných priateľov, rodinu... Aké by to bolo keby sme žili v inej krajine, či dokonca na inej planéte. Bolo by to lepšie či práveže by sme na to nadávali, že sme nechali, opustili miesta, ľudí, pri ktorých nám bolo dobre ? Každý deň ma núti zamýšľať sa nad mojím životom. Kam pôjdem do školy? Čo mám ďalej študovať? Čo ma bude v živote napĺňať ? Čo by som chcela dosiahnúť? Aké sú moje plány? ..atď, atď. V momentálne situácii, je to to najdôležitejšie čo ma trápi. Lebo moji rovesníci majú predstavy o tom čo by v živote chceli robiť. ˇ Keď sa pozriem na seba vidím nedokončené príbehy na milión tém so stovkou hercov v príbehu. Venovala som sa toľkým veciam, vlastne všetkému čomu som chcela. No nikdy ma to nechytilo tak veľmi, aby som pritom ostala. A to je chyba. Lebo toto sa odzrkadlilo v mojich ďalších krokoch dospelosti. Niekedy sa mi zdá, že nedokážem mať rada dlho istých ľudí. Proste taká dočasná láska. A je jedno o aký druh lásky ide. Je to rovnaké u všetkých, nerobím rozdiely. Toto je niečo, s čím bojujem už dlho. A snažím sa to naučiť a keďže som výborná žiačka učím sa to rýchlo. Ale je to ťažké...A teraz mám taký zvláštny pocit...že teraz keď som to napísala, tak to nad čím som niekedy rozmýšľala a nevedela som to pochopiť, tak zrazu som to z istej časti pochopila. Som zvedavá na čo prídem nabudúce. :)